Stieg Larsson, píšuc ságu Millenium, netušil, že vďaka nej sa celý svet otvorí pre škandinávsku kriminálnu literatúru, a súčasne zľahčí štart iným spisovateľom, ktorí doteraz neboli doceňovaní. Hneď po Larssonovi sa na policiach obchodov ukázali romány, o. i. Camilly Läckbergovej a Lizy Marklundovej.
Tým, čo odlišuje knihy Larssona od iných súčasných krimináliek je neveľké množstvo krvavých námetov, smrti a zločinu. Namiesto toho je psychologická hra, dejiny Švédska a medziľudské vzťahy.

Mikael Blomkvist – hlavný hrdina celej ságy – je novinár, ktorého kariéra je ohrozená po jeho odsúdení na 3 miesiace väzenia za utŕhanie na cti. Jediným spôsobom záchrany svojej situácie je preňho napísanie poprednej novinárskej reportáže. Prístup k informáciám má Henrik Vanger, ktorý ako odmenu za ich sprístupnenie poveruje Blomkvista na vyriešenie záhady vraždy jeho netere Harriet. Pomoc pri vyriešení tajomstva z roku 1966  mu poskytuje geniálna hackerka – Lisbeth Salander.

Celé dejiny vyšetrovania sú prelínané mnohými intrigami, vďaka ktorým vyše 600 strán románu ani na chvíľu nenudí. Navyše, vďaka bohatým opisom miest, kde sa odohráva dej, najmä Štokholmu a Hedestad, čitateľ má možnosť odkázať na tieto udalosti v reálnom svete.

Čitateľ má pocit, že autor sa snaží vysvetliť prečo práve toto miesto v Európe si vybral za nový domov. Veľkú úlohu tu odohráva titulná „múdrosť”, ktorá je ukázaná v knihe jednoducho ako bežný život. Príprava tradičných jedál z prírodných zložiek, ktoré prekvapujú bohatstvom chutí a vôní. Vzájomná pomoc a dobrosrdečnosť tak voči susedom, ako aj voči úplne cudzím ľuďom. Život bez ponáhľania, zhonu za kariérou či peniazmi. Všetky tie javy autor opisuje ako prirodzenú, neakademickú múdrosť bývajúcich tu ľudí.

Čítajúc „Múdrosť Toskánska” hneď sa prenášame do tej krajiny v Taliansku. Takmer cítime vôňu pripravovaného obeda, počujeme hluk na trhovisku. Prehľadné a veľmi obrazné opisy dovoľujú sentimentálnu cestu do takého nevzdialeného, a predsa úplne iného sveta. Čitateľ konfrontuje svoju každodennosť s životom opísaným v knihe a stáva sa ovládnutým melanchóliou, túžbe po niečom, čo sa stratilo v našom rušnom živote bežiacom stále dopredu.

Táto kniha je skvelým, relaxujúcim príbehom starého, dávno nevideného priateľa, ktorý zaujímavo rozpráva o mediteránskej kultúre, tradíciách a stretnutých ľuďoch. Nie je to tiež „prázdne” čítanie, podnecuje k reflexii a k aspoň malej zmene nášho života. Srdečne odporúčam „Múdrosť Toskánska”, je to kniha, v ktorej každý nájde niečo pre seba.

„Harry Potter a Relikvie smrti” pokračuje na začatom už pri „Ohnivej čaši” procese postupného „zatemňovania” a dozrievania hlavného hrdinu. Je to samozrejme sprevádzané zápletkou (zase sa nezaobíde bez smrti niekoľkých dôležitých postáv), a tiež problémami mladého čarodejníka, ktorý už nemyslí na bezstarostnú výučbu na Hogwarte. Blíži sa záverečný súboj s Voldemortom, napätie rastie, a to ovplyvňuje vzťahy medzi hrdinami a štýl opisov. To, čo sa nezmenilo od začiatku série je veľmi nosný štýl a veľký pocit „zanorenia” do čítania. Akčné zvraty, prekvapujúce riešenia, dramatické momenty – nájdeme tu všetko. Stále sa nemožno odpojiť od tohto diela. A nehovorím tu iba o deťoch, ktoré už definitívne prestali byť cieľovou skupinou pani Rowlingovej. Vzhľadom na to, že je to posledný zväzok sa vyskytuje rozhodujúca otázka – ako dopadol koniec?

Je dobrý. Iba toľko a až toľko. Nie sú prílišné ozdoby, ale je do toľkej miery uspokojujúci, že dúfam, že pre zhon za peniazmi séria nebude pokračovať. Rekapitulujúc,  „Harry Potter a Relikvie smrti” je dobrým ukončením série. Nie je to najlepšia kniha z cyklu, ale tiež určite nie je najhoršia. Je hodná prečítania (aspoň pre mieru, do akej je komplikovaná zápletka, je lepšie predtým sledovať celý cyklus).

V mnohých štátoch vrátane Poľska kniha bola skritizovaná cirkevnou vládou. Dan Brown uviedol v svojom románe niekoľko téz, s ktorými katolícka cirkev kategoricky nesúhlasí. Podľa toho, čo čítame v „Da Vinciho kóde” Mária Magdaléna bola tehotná s Ježišom Kristom a to práve ona, a jej nenarodené dieťa boli Svätým Grálom a položili začiatok dynastie Merovejovcov vládnucich na začiatku existencie Francúzska.

Ďalšia téza hovorí o tom, že katolícka cirkev je protiženská a má to opodstatnenie v Novom Zákone. V Novom Zákone by sa malo nájsť oveľa viac evanjelií ako tie známe z opisov štyroch evanjelistov. Ježiš nebol vyhlásený za Boha, kedy sa narodil, ale až v roku 325, kedy to bolo rozhodnuté na cirkevnom koncile, a vyhlásil to cisár Konštantín. V románe vladári katolíckej cirkvi dokonale o tom všetkom vedia, ale sa snažia nepripustiť, aby to vyšlo najavo. Strážcom týchto senzácií je Opus Dei.

Napriek tomu že román bol priraďovaný do cyklu literárnej fikcie, aj tak veľa namiešal vo svete. Na jeho základe vznikol rovnako ochotne pozeraný film s tým istým názvom v roku 2006 s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe. O „Da Vinciho kóde” vzniklo tiež niekoľko kníh a množstvo článkov, ktoré mali potvrdiť alebo vyvrátiť tézy obsiahnuté v Brownovom románe. Podľa Cirkvi tento román je nič iné ako množstvo blbostí, ale každý, kto ho prečíta, začne uvažovať o svojej viere, a to je asi cennejšie ako nezmyselné, automatické opakovanie modlitieb každý večer.

Spisovateľ, ktorý nežije už vyše sedemdesiat rokov je aktuálne objavený znova. Odborníci v oblasti európskej literatúry určite poznajú to priezvisko, bol dokonca predsedom Československého PEN klubu. V Poľsku najviac známa je jeho „Vojna s mlokmi”. „Cestopisy” sú prvé vydané ako celok v našom štáte jeho písané listy, kedy Čapek sa venoval cestám po celej Európe. Navštívil takmer celý Starý kontinent, pozerajúc sa nielen na miesta označené v každom uznávanom turistickom sprievodcovi – býval tiež na miestach, ktoré možno hovorovo opísať ako miesta „kde líšky dávajú dobrú noc”.

Prevažne nikdy neplánoval, kde bude tentokrát cestovať, ponechával to na osud. Z každého štátu vynášal nejaké úvahy týkajúce sa miestnej spoločnosti a zvykov. Pokiaľ ide o Angličanov,  znervózňovala ho ich mentalita, v Španielsku bol zhrozený z corridy, Holandsko vnímal ako jeden veľký Rembrandtov obraz, Škandinávcov vnímal pozitívne pre ich pohostinnosť, talianske spomienky sú hlavne všadeprítomné mačky a krásne talianske maliarstvo. Navyše všetky tie obrazy sú ozdobené typicky českým zmyslom pre humor. Neraz sa nám stane, že sa budeme smiať nahlas čítajúc tie úvahy.

Kniha je vynikajúca ako prázdninové čítanie, spríjemňujúce dlhú cestu, dovoľujúce sa na niekoľko chvíľ odpojiť od pohľadu z okna cesty.